Vyrastal som na dedine, ktorej súčasťou takmer každodennej práce boli aj kone. Využívali sa vtedy v poľnohospodárstve, ako ťažné zvieratá. Nemal som však možnosť na nich jazdiť, maximálne mi dovolili, pri tom ako kone pracovali na poli, vyskočiť na ich chrbát bez sedla. Vedenie poľnohospodárskeho družstva  bolo v tom čase rozhodnuté skončiť s chovom koní, keďže náklady na ne presahovali zisk a nahradili ich moderné poľnohospodárske stroje. To sa však nepáčilo miestnemu agronómovi Jánovi Gallovi a zaumienil si chov koní zachrániť. Ujal sa týchto zvierat, avšak len za podmienky, že si  na seba samé zarobia. S touto myšlienkou ma oslovil a samozrejme som súhlasil a rád som mu so všetkým pomáhal. Učil ma s koňmi pracovať, rozumieť im a postupne mi ukázal aj čaro samotného jazdenia, ktoré ma vždy fascinovalo. Neboli to však jazdecké hodiny, ako ich poznáme dnes. Nekonali sa v žiadnej ohraničenej jazdiarni a už vôbec nie so všetkými bezpečnostnými pomôckami, ako napríklad prilba alebo ochranná vesta.  Každá z mojich hodín bola v prírode, na niekoľko kilometrových vychádzkach tatranskou prírodou. Dokonca sme raz vyšli až na končiar  Ostrva. Na Popradskom Plese sme boli ako doma. Tieto spomienky mi ostanú v pamäti navždy. Naše kone neboli žiadne plemenné zvieratá z prestížnych chovov. Väčšinou to boli polochladnokrvníky, vyradené parkúrové kone alebo iné krížence. Prvé preteky ktorých som sa zúčastnil boli preteky v skijöringu. Viac ako desaťročie môjho života som profesionálne súťažil v zjazdovom lyžovaní (lyžiara ťahá kôň po vytýčenej trase) preto mi tento druh športu bol po každej stránke blízky. V tej dobe sa konali aj rôzne branno-parkúrové podujatia, kde sme sa tiež s pravidelnosťou zúčastňovali. Bolo však odvetvie jazdeckého športu, v ktorom sme boli na Slovensku takmer neprekonateľní a to záprahy. Naša legendárna dvojka koni Cigán a Sandokan zvíťazili na množstve pretekov. Boli to znova len krížence, ale so srdcami bojovníkov. Nechýbali sme ani na MSR a ani na ďalších prestížnych pretekoch na Slovensku aj v okolitých krajinách. V tomto čase okolo roku 1987 sa začala písať aj história rodeí na Slovensku. Bolo však zakázané robiť americký šport oficiálne, preto boli rôzne westernové hry spájané s vytrvalostným jazdením. V jeden deň si kone odbehli vytrvalostný dostih na niekoľko desiatok kilometrov a na druhý deň si zapretekali pomedzi sudy alebo tyče. Na preteky sme sa prepravovali v starom prerobenom autobuse. Zadná časť bola pre kone a predná pre ľudí. Prvého vlastného koňa som dostal v roku 1995 ako dar k narodeniu dcéry Lei. Bola to angloarabská kobyla Granada. Od toho roku až do dnes máme kone doma. Rok potom sme sa rozhodli zorganizovať vlastne rodeo v Mengusovciach. Za pomoci všetkých  nadšencov a milovníkov koni z Mengusoviec, vtedajšieho predsedu PD, starostu obce a sponzorom sa nám to aj podarilo. Takmer každý občan sa podieľal pri výstavbe areálu rodea, samotnej arény a príprave. Tímovou prácou vzniklo jedno z najkrajších jazdeckých podujatí na Slovensku- Mengusovské rodeo. Postupne sa skupina ľudí okolo rodea zmenšovala, ale do dnešného dňa sú v Mengusovciach ľudia, ktorým na dodržaní tejto krásnej tradície záleží. Po smrti Jána Galla sa preteky robia ako jeho memoriál. Chceme aby naďalej ľudia mali v pamäti, že bez Jána Galla by kone v Mengusovciach skončili ešte v samých začiatkoch. Vďaka nemu každý malý chlapec alebo malé dievča malo možnosť zajazdiť si a prežiť nezabudnuteľne zážitky v sedle. 

Prvého koňa plemena Quarter horse sme kúpili až v roku 2010. Bola to kobyla Suri a o dva roky neskôr valacha Rustyho. 

Každé umiestnenie bolo pre mňa víťazstvom, no ako to najväčšie pokladám to, že moju lásku ku koňom zdedila aj dcéra a pokračuje v mojich šľapajach.

Narodil sa 11.01.1989 v Kežmarku. Vyštudoval Strednú poľnohospodársku školu so zameraním na agroturistiku. K jazdeniu sa dostal až ako 21 ročný. Spolu so svojim bratom absolvoval množstvo tréningov a spolu s ním začal súťažiť na rodeách, kde sa venoval hlavne ropingu (lasovaniu).

Do lasovania ho asi najviac “zasvätil” Radek Holub. Potom  v roku 2015 odišiel na tri mesiace do USA, kde sa ďalej zdokonaľoval pod dohľadom uznávaného trénera Bobbyho Lewisa. Bola to pre neho vynikajúca škola, ktorú vie veľmi dobré presadzovať vo svojom westernovom pôsobení.

Svoje najväčšie úspechy dosiahol s kobylou Play Me Jac (Mia), s ktorou si spoločne vyjazdili niekoľko majstrovských titulov a ocenení nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Vášeň pre jazdenie, ale hlavne pre reinig sa u neho najviac rozvinula na ranči Kam Quarter Horses pod dohľadom dnes už mojej manželky Márii Jablonickej Kuzmovej.

Na ranči KQH sa venuje hlavne práci s mladými koňmi, obsadaniu koni až po konečnu prípravu na preteky. Napriek tomu, že sa predvádzaniu reingovych koni venuje iba rok, najväčšie úspechy dosiahol vďaka žrebcovi Kam Gondor Whiz s ktorým sa na NRHA súťažiach ( Rookie professional, Limited open) v Poľsku umiestnil na prvých miestach a na domácej pôde  sa stal majstrom Slovenska v triede Reining Open Senior.

Ako malá (myslím, že som mala 7-8 rokov) som začala chodievať so sestrou ku koňom. Samozrejme z úplného začiatku som sa chodievala len pozerať na ňu, prípadne čistiť alebo starať sa o kone. Vtedy ešte neboli možnosti niekam si ísť zajazdiť, nebol v okolí nikde jazdecký klub alebo čosi podobné. Chodievali sme sa starať a voziť sa len na koňoch, ktoré mali ľudia v meste, a ktorých naozaj nebolo veľa. Boli to krížence už ani neviem čoho, alebo polo-ťažné kone. Keďže som mala len 7-8 rokov, rodičia ma ku koňom veľmi púšťať nechceli, no moja láska ku koňom už v tomto veku bola vždy silnejšia (:D). Samozrejme každý sa chce časom posunúť vyššie, a tak isto aj moja sestra so mnou. Sestra objavila staršieho pána neďaleko Revúcej, kde bývame, ktorý mal vtedy veľa koní. Začala chodievať jazdiť a starať sa o kone k nemu. Keď sa tam ako-tak okukala, začala ma brávať znova so sebou. Vtedy som ešte naozaj nemala páru o tom čo mi taký kôň môže spraviť ak si nedám pozor. Všetko čo ma zaujímalo bolo, že sedím na koni a ten kôň kráča. Vedela som len, že keď potiahnem oťaže k sebe tak kôň spomalí alebo zastaví a keď mu priložím obe nohy naraz tak sa pohne vpred. To akým štýlom som koňa donútila ísť do strán by podľa mňa bolo celkom zaujímavé z pohľadu skúseného jazdca. Dá sa povedať, že sme boli samoukovia. Na farme pri tomto staršom pánovi sme sa pravidelne stretávali partia dievčat, ktoré sme sa zobrali a chodili len na vychádzky. To boli ešte časy, kedy s tým moji rodičia absolútne nesúhlasili a robili všetko pre to, aby nemuseli cítiť ten smrad z nášho oblečenia a topánok. Nedaj bože, keď sme nestihli autobus a bolo už pozde večer. Zakaždým, keď som chcela ísť jazdiť, musela som mame nasľubovať aj modré z neba. Keď som sa pustila do pomáhania jej s domácimi prácami, určite už vedela, že sa jej o chvíľu budem prosiť, len aby som mohla ísť za koňmi. Boli to krásne začiatky, aj keď som vtedy vedela na koni len sedieť, no bola som spokojná, pretože som bola s koňmi. Od koní som odchádzala špinavá, niekedy zablatená, zasmradnutá od stajne a s nejakými tými steblami sena vo vlasoch, ale stále som spokojná vo svojich smradľavých gumákoch sadla na autobus a išla domov. Aj keď tie začiatky neboli vždy ľahké a jednoduché, spomínať na nich budem určite do konca života. Takto sme fungovali pár rokov, kým opäť neprišla šanca niekam sa posunúť. Po niekoľkých rokoch som odišla jazdiť za sestrou, o dedinu bližšie k nášmu mestu, kde sestra jazdila na arabovi. Vtedy dostala možnosť zúčastňovať sa pretekov, čo o niekoľko rokov na to posunula mne. Nová stajňa znamenala ďalšie skúsenosti a hlavne vedomosti. Po niekoľkých rokoch som absolvovala prvé preteky práve na tomto arabovi, ktorého vlastnil ďalší starší pán. Zúčastnila som sa ich v Mengusovciach v roku 2014, ktorý bol u mňa prelomový. Práve v tejto stajni vznikla myšlienka kúpy vlastného koňa, aj keď nalomiť na to rodičov bolo ohromne ťažké, až kým neprišiel ten osudný deň. Mojim prvým koňom bol vtedy 7 ročný valach plemena quarter horse kríženého s anglickým plnokrvníkom. Postupne sme sa dostávali ďalej, prenajali sme si stajňu, v ktorej kedysi mávali lesy ťažné kone. Pribúdali ďalšie kone. Vtedy konkrétne 15 ročná kobyla plemena český teplokrvník, ktorá v minulosti skákala parkúr a venovala sa drezúre. A keďže som chcela pokračovať v pretekoch na rodeu, tak si asi viete predstaviť ako sa tvárila, keď som jej ukázala barrely a pole bending. Samozrejme to nebol jediný kôň, s ktorým som sa stavala na štart. Prvé roky pretekania som ani len netušila o nejakých asociáciách na Slovensku. Pretekali sme kde prišlo. Posledné roky sa však sústreďujem na šampionáty pod asociáciou SAWRR, v ktorej sa mi za posledné roky podarilo získať niekoľko titulov a ocenení. Ako roky plynuli, nejaké kone sme kúpili a nejaké zasa predali, až kým sme nenatrafili na tie, ktoré máme dnes. Teda moju, dnes už 14 ročnú kobylu plemena Quarter horse Enigmu, s ktorou som sa z úplného dna vyšplhala a vypracovala tam, kde sme dnes. Zo začiatku to s ňou nebolo vôbec ľahké, keďže pred tým už pretekala a ja som vtedy začala trénovať s Majom Barrelom. Na začiatku sme obidve nemali ani páru o nejakej technike na barreloch. Po tvrdých tréningoch s Majom sme sa však zlepšovali a zdokonaľovali. Hoci slová, ktoré mi Majo v ten čas vravel, som pochopila a začali mi dávať význam až o niekoľko rokov na to, podarilo sa nám nejako prebojovať sa vyššie a spoločne vybojovať pekné úspechy, ako sú :

MSR 2017 – 2.miesto – 2D – Pole Bending – open

Champion SAWRR 2017 Barrel Race – open

Champion 3D NBHA 2017 Pole Bending – open

Reserve champion 2D NBHA 2017 Barrel Race -open

Champion SAWRR 2018 Barrel Race – mládež

Reserve champion SAWRR 2018 Pole Bending – mládež

Champion SAWRR 2018 Pole Bending – open

Majster Slovenska 2018 Pole Bending – mládež

I. Vicemajster Slovenska 2018 Barrel Race – mládež

Champion SAWRR 2019 Barrel Race – Open.

Táto kobyla mi dala zo všetkých asi najviac, čím mi prirástla k srdcu a pevne verím, že sa nám spoločne podarí vybojovať ešte ďalšie úspechy. Ďalším koňom je sestrina 7 ročná kobyla taktiež plemena Quarter horse Topsail, s ktorou sa aktuálne tiež zúčastňujem na pretekoch, a s ktorou som sa zúčastnila Barrelovej show v Rakúsku, kde sme nazbierali ďalšie skúsenosti a zážitky. Potom na svoju kariéru čaká 3,5 ročný žrebec Apendix plemena Quarter horse a Appaloosa, Nicco. Je to už pomaly 11-12 rokov čo svoj čas venujem koňom a na začiatku by som si ani len nepomyslela, kam to až dotiahnem. Posledný rok som sa rozhodla svoje skúsenosti odovzdávať aj iným jazdcom. Ja osobne som sa stále tešila, keď za mnou niekto na pretekoch prišiel a poradil mi čo mám zlepšiť, čo mám urobiť inak, aj keď tých ľudí nebolo veľa, a práve preto ponúkam svoje vedomosti tým, ktorý ma o to požiadajú. Mojim snom z detstva bolo jazdiť kone aj iným ľuďom, trénovať kone, či ľudí a pomáhať im posúvať sa vyššie. Dnes to je realita. Tomu, kde som dnes vďačím svojim rodičom, pretože keby nebolo ich, asi by som sa tomuto krásnemu športu nevenovala. Vďačná som svojej sestre Nikole, pretože zase keby nebolo jej, nikdy by som sa zrejme ku koňom nedostala. Vďačím svojmu trénerovi Majovi Barrelovi, ktorý mi toho odovzdal veľmi veľa, a ktorý mi pomohol vyšplhať sa na vrchol k tým „najlepším“ jazdcom na Slovensku.