MIROSLAV JAVOREK – NESTOR WESTERNU

Image

Vyrastal som na dedine, ktorej súčasťou takmer každodennej práce boli aj kone. Využívali sa vtedy v poľnohospodárstve, ako ťažné zvieratá. Nemal som však možnosť na nich jazdiť, maximálne mi dovolili, pri tom ako kone pracovali na poli, vyskočiť na ich chrbát bez sedla. Vedenie poľnohospodárskeho družstva  bolo v tom čase rozhodnuté skončiť s chovom koní, keďže náklady na ne presahovali zisk a nahradili ich moderné poľnohospodárske stroje. To sa však nepáčilo miestnemu agronómovi Jánovi Gallovi a zaumienil si chov koní zachrániť. Ujal sa týchto zvierat, avšak len za podmienky, že si  na seba samé zarobia. S touto myšlienkou ma oslovil a samozrejme som súhlasil a rád som mu so všetkým pomáhal. Učil ma s koňmi pracovať, rozumieť im a postupne mi ukázal aj čaro samotného jazdenia, ktoré ma vždy fascinovalo. Neboli to však jazdecké hodiny, ako ich poznáme dnes. Nekonali sa v žiadnej ohraničenej jazdiarni a už vôbec nie so všetkými bezpečnostnými pomôckami, ako napríklad prilba alebo ochranná vesta.  Každá z mojich hodín bola v prírode, na niekoľko kilometrových vychádzkach tatranskou prírodou. Dokonca sme raz vyšli až na končiar  Ostrva. Na Popradskom Plese sme boli ako doma. Tieto spomienky mi ostanú v pamäti navždy. Naše kone neboli žiadne plemenné zvieratá z prestížnych chovov. Väčšinou to boli polochladnokrvníky, vyradené parkúrové kone alebo iné krížence. Prvé preteky ktorých som sa zúčastnil boli preteky v skijöringu. Viac ako desaťročie môjho života som profesionálne súťažil v zjazdovom lyžovaní (lyžiara ťahá kôň po vytýčenej trase) preto mi tento druh športu bol po každej stránke blízky. V tej dobe sa konali aj rôzne branno-parkúrové podujatia, kde sme sa tiež s pravidelnosťou zúčastňovali. Bolo však odvetvie jazdeckého športu, v ktorom sme boli na Slovensku takmer neprekonateľní a to záprahy. Naša legendárna dvojka koni Cigán a Sandokan zvíťazili na množstve pretekov. Boli to znova len krížence, ale so srdcami bojovníkov. Nechýbali sme ani na MSR a ani na ďalších prestížnych pretekoch na Slovensku aj v okolitých krajinách. V tomto čase okolo roku 1987 sa začala písať aj história rodeí na Slovensku. Bolo však zakázané robiť americký šport oficiálne, preto boli rôzne westernové hry spájané s vytrvalostným jazdením. V jeden deň si kone odbehli vytrvalostný dostih na niekoľko desiatok kilometrov a na druhý deň si zapretekali pomedzi sudy alebo tyče. Na preteky sme sa prepravovali v starom prerobenom autobuse. Zadná časť bola pre kone a predná pre ľudí. Prvého vlastného koňa som dostal v roku 1995 ako dar k narodeniu dcéry Lei. Bola to angloarabská kobyla Granada. Od toho roku až do dnes máme kone doma. Rok potom sme sa rozhodli zorganizovať vlastne rodeo v Mengusovciach. Za pomoci všetkých  nadšencov a milovníkov koni z Mengusoviec, vtedajšieho predsedu PD, starostu obce a sponzorom sa nám to aj podarilo. Takmer každý občan sa podieľal pri výstavbe areálu rodea, samotnej arény a príprave. Tímovou prácou vzniklo jedno z najkrajších jazdeckých podujatí na Slovensku- Mengusovské rodeo. Postupne sa skupina ľudí okolo rodea zmenšovala, ale do dnešného dňa sú v Mengusovciach ľudia, ktorým na dodržaní tejto krásnej tradície záleží. Po smrti Jána Galla sa preteky robia ako jeho memoriál. Chceme aby naďalej ľudia mali v pamäti, že bez Jána Galla by kone v Mengusovciach skončili ešte v samých začiatkoch. Vďaka nemu každý malý chlapec alebo malé dievča malo možnosť zajazdiť si a prežiť nezabudnuteľne zážitky v sedle. 

Prvého koňa plemena Quarter horse sme kúpili až v roku 2010. Bola to kobyla Suri a o dva roky neskôr valacha Rustyho. 

Každé umiestnenie bolo pre mňa víťazstvom, no ako to najväčšie pokladám to, že moju lásku ku koňom zdedila aj dcéra a pokračuje v mojich šľapajach.