NIKOLA JASENKOVÁ – WESTERNOVÁ JAZDKYŇA

Nikolu som prvýkrát fotil v roku 2014 na Mengusovskom rodeu /to som vlastne fotil každého) a teraz u nich na ranči v Revúcej. Nikdy som nevedel kde sa dievča podelo a ani som sa tak o to nezaujímal. V roku 2019 som ju „videl“ ako pomáha sestre Timei na rodeu v Muráni. Ešte taká perlička z roku 2014. V tento rok som sa začal viac zaoberať fotením westernových pretekov a medzi moje akcie patrilo aj Mengusovské rodeo. Po nafotení mi písala (neviem či Nikola alebo Timea) či im nepošlem nejaké fotky. Dostal som presný popis ako bola oblečená, akého mala koňa, no ako naschvál som nemal Nikolu nafotenú (asi som menil kartu) ale na potvoru ani ďalší kolegovia z klubu práve ju nemali nafotenú. Vtedy poviem pravdu som fotil a fotil, dnes je to určite lepšie. Poznám skoro všetky dievčatá a to nielen osobne ale hlavne štýl jazdy. Neverili by ste ako to pomáha pri vytvorení krásnych záberov. Tak a teraz niečo čo o sebe napísal samotná Nikola.

Mala som 10 rokov, keď sa to všetko začalo. Nikdy som nemala vlastného koňa, a tak mi neostávalo nič iné, ako jazdiť pri rôznych majiteľoch, ktorí vlastnili kone alebo v rôznych jazdeckých kluboch. Zo začiatku moji rodičia z tohto športu neboli nadšení, no po čase, keď som do sveta jazdenia začlenila aj moju mladšiu sestru, si nejako zvykli.. 

Zvykli si až do momentu, keď s nami začali chodiť na rôzne akcie, najprv to boli len hubertusy, amatérske preteky až po profesionálne preteky, kde dnes sme práve vďaka nim !

Všetky naše zásluhy si môžu pripisovať práve oni Inga Jasenkova a Laco Jasenka, pretože bez nich by sme neboli v jazdení tam kde sme dnes.

Najkrajší pocit bol, keď nám oznámili, že nám zabezpečili náš vlastný ranč. Bol to náš splnený sen, NÁŠ RANČ, ktorý sa rozrastal už len s našimi vlastnými koňmi, vec na ktorú sme najviac hrdé. Už sme si viac nemuseli striedať kone na ktorých jazdilo x ľudí. Veď čo by pre nás rodičia nespravili. Teraz sú hrdí na to, že máme kone. 

Teraz máme kone, o ktorých sa nám ani nesnívalo a preto som plne odhodlaná s nimi pomáhať mojej sestre aj naďalej ako to bude v mojich silách, pretože ona je maniak.

Najväčší paradox je, že z počiatku som učila jazdiť a vlastne všetko čo sa týka koní ja, moju malú sestru. No dnes sa mam čo učiť od nej práve JA! 

Keď som si už konečne kúpila pomerne kvalitného koňa, je mi to veľmi ľúto, no moja „jazdecká kariéra“ nemohla pokračovať a musela sa skončiť nečakaným odchodom do zahraničia. Ale MOŽNO ZASE RAZ. A možno ani nemám čo ľutovať a po dlhom prehováraní a zvažovaní u Timky, sa rozhodla, že si vezme moju kobylu pod svoje krídla a určite poznáte jazdeckú dvojicu Timeu Jasenkovú a kobylu Topsail Dear Girl, ktoré naďalej pokračujú a pre mňa je najväčšia radosť ako sa posúvajú vpred a skromne dodávam, že už dnes patria medzi najlepších na Slovensku a ľudia sa radi pozerajú na ich umenie.